Honoré de Balzac - Otec Goriot



Prekladateľ: Božena Zimová

Vydavateľstvo: Odeon

Rok vydania: 1970

Podstatná väčšina deja sa odohráva v Paríži, v ulici Neuve-Sainte-Genevéve v penzionáte Dom Vauquerovej, ktorý vedie vdova Vauquerová.

V penzióne býva osemnásť stálych hostí. Niektorí sú spoločenskí, iní uzavretí. Okrem iného je tu stará slečna Michomneauová, ktorá si dobre rozumie s pánom Poiretom, slečna Viktorína Tailleferová, odvrhnutá svojim bohatým otcom, žijúca so vzdialenou príbuznou, pani Coutonovou. Potom je tu ešte mladý študent, Evžen Rastignac, ktorý si zaumienil pomocou svojej krásy a sesternice dostať sa do vyších kruhov spoločnosti. Sympatická postava v určitom zmysle je aj Vautrin, ktorý je srdečný a ochotný pomôcť. Najuzavretejšou osobou penzionátu je bývalý výrobca cestovín otec Goriot, asi šesťdesiatdeväťročný, ktorý sa do penzionátu pani Vauquerovej uchýlil, keď zanechal obchod. Stal sa čoskoro "obetným baránkom" na zábavu spoločnosti. "Mezi osmnácti stravníky najde se jako ve škole, jako ve světě ubohé stvoření, jakýsi hromosvod, na nějž srší vtipy."(str.19)

Zdalo sa, že si život okolo seba nevšíma. Niekedy ho prišli navštíviť mladé dámy. Otec Goriot tvrdil, že sú to jeho dcéry, ale nikto okrem Rastignaca mu neveril.

Evžen Rastignac bol pozvaný na ples od svojej sesternice. Tam sa zoznámil
s Anastáziou de Restaud, grófkou. Dozvedel sa, že je to jedna z dvoch dcér Goriota. Keď sa jej na to priamo spýtal, urazila sa. Potom sa zoznámil s jej sestrou Delfínou de Nuncigen a stal sa jej osobným priateľom. Týmto si získal sympatie otca Goriota.

Rastignacovým priateľom sa chce stať aj Vautrin, ktorý ho všemožne podporuje. Slečna Viktorína sa zaľúbi do Rastignaca. Jej brat padne v súboji a tak sa ona stáva dedičkou. Ale Rastignac ostáva verný Delfíne, ktorá už pripravila dve izby - jednu pre seba a druhú pre svojho otca. Presťahovať sa majú onedlho.

Slečna Michomneauová a pán Poiret odhalia pána Vautrina ako bývalého galejníka Jacquesa Collina. Vydajú ho polícii. Vautrin hovorí slečne Michomneauovej:"To ty, stará pijavice! Tys na mně narafičila domnělou mrtvičku, ty, zvědavá bábo...! Kdybych slůvko cekl, mohl bych ti do týdne dát uříznout hlavu. Ostatně, tys mně neprodala. Kdo však?" (str. 168)

Po jeho odchode hostia vyhlásia starej slečne bojkot a ona opúšťa s pánom Poiretom penzión.

Goriotove dcéry sa dostávajú do finančných ťažkostí. To otca zmôže natoľko, že ho raní mŕtvica. Hoci sa ho Evžen Rastignac so svojím priateľom snažia zachrániť, Goriot zomiera. Pred smrťou spoznal pravú tvár svojich dcér, ktoré neveria, že je tak ťažko chorý a neprídu ho pozrieť."Mají své starosti, spí, nepřijdou. Viděl jsem to. Teprve když člověk umíra, pozná, co jsou to děti! Dáte jim život, ony vás z něho vyštvou."(str. 220)

Na pohreb dcéry neprišli, poslali len prázdne koče. Rastignac bol snáď jediný človek, ktorého sa smrť otca Goriota ozaj dotkla."Evžen hleděl do hrobu a pohřbil do něho svou poslední slzu, již se zrodila z posvátného dojetí čistého srdce, slzu mladého muže, jednu z těch slz, již ze země, kam skane, vytryskne rovnou k nebesům."(str. 236)

Myšlienkový rozbor románu:

Hlavná postava - otec Goriot - vzor otcovskej lásky. Riadi sa neuvedomene slovami: Viera - nádej - láska. Najprv v lásku svojich dcér veril, potom aspoň dúfal, no nadovšetko ich miloval. Jeho láska ho najprv dohnala do penziónu, potom do ťažkej finančnej situácie a napokon k smrti. Svoje dcéry najprv preklína, no nakoniec im odpustí.

Anastázia de Restaud - pod silným vplyvom milenca Maximiliána. Nie je zlá, má rada otca, ale hanbí sa za neho.

Delfína de Muncigen - ešte viac miluje otca, ako sestra. Z lásky k Rastignacovi sa stáva pod jeho vplyvom lepšia.

Evžen Rastignac - kladná postava s niektorými zlými sklonmi: vypožičiavanie peňazí od matky a sestier, dvorenie slečne Viktoríne nie z lásky, mal však citlivú povahu a bol jediným Goriotovým priateľom.

Vautrin - i keď má byť ako postava záporná, je kladný, požičiava ľuďom peniaze, nezrádza priateľov. Jeho záporná vlastnosť je výsmech z otca Goriota.

Jazykové prostriedky v románe:

1. Opis: "Paní Vauquerové je asi padesát let a podobá sa všem ženám, které potkalo neštěstí. Pohled má skelný, nevinné vzření dohazovačky, která se čepýři, aby ji bylo víc zaplaceno, co by smířilo její osud obětovat třeba Georgesa nebo Pichequa, kdyby Georges nebo Pichequu ještě obětováni být mohli. Nicméně je v podstatě dobrá žena, jak říkají stravíci, kteří si myslí, že je chudá, když ji slyší, jak naříka a kašle jak oni sami."(str. 12)

2. Dialóg:"Jak jste se dostali domů?" zeptal se Vautrin.
"Pěšky", odpověděl Evžen.
"To já zas", řekl pokušitel, "bych nestál o polovičaté radovánky. Chtěl bych tam jet kočárem, sedět v lóži a zase se pohodlně vrátit. Všechno, nebo nic! To je mé heslo."

3. Autorská reč:"Ubohý student nevěděl, že baronka byla roztržitá a očekávala od pana de Marsay jeden z oněch osudně rozhodných dopisů, jež rvou nitro. Všecek šťasten svým domnělým úspěchem, doprovodil Evžen vikomtesu až k slupovému podjezdu, kde každý čeká na svůj kočár."