Ján Botto - Smrť Jánošíková



Vydavateľstvo: Mladé letá

Rok vydania: 1960

1. spev

Na Kráľovej holi majú svoje sídlo slovenskí zbojníci - členovia Jánošíkovej družiny.
"Dvanásti sokoli, sokolovia bieli,
akých ľudské oči viacej nevideli!
Dvanásti sokoli, sokolovia Tatier,
akoby ich bola mala jedna mater."

Bojujú za pravdu a spravodlivosť, chudobným dávajú to, čo zoberú bohatým.
"Raz junák zapískne - z dvanásť pušiek blyskne;
druhý raz zapískne - tisíc chlapcov zvýskne;
tretí raz zapískne - šabličky zazvonia
zhora od Považia, zhora od Pohronia -
a jedným hlasom ozvú štyri strany:
-My sme u nás doma - my sme tuná páni!"

Na Kráľovej holi dvaja z družiny chýbajú - veliteľ Jánošík a Gajdošík. Hôrnych chlapcov sa zmocňuje zlá predtucha.
"A kdesi čos´zvolá ako nadzemská moc:
- Jánošík lapený! - Šuhajci, dobrá noc!"


2. spev

Ráno je v kraji smutná nálada. Ľudia sa dozvedeli, že Jánošíka chytili drábi zradou Gajdošíka a krčmárky.
"Zlapali, zlapali sťa vtáčka na lepe,
keď valašku zamkli sedem dvermi v sklepe."

Jánošík odôvodňuje svoj boj:
"Zbíjal som ja, zbíjal, boj za pravdu bíjal,
čiernu krv tyranov trávniček popíjal;
zbíjal som ja, zbíjal sedem rôčkov v lete:
a vy že odkedy ten biedny ľud drete?"

Nechce vykúpiť svoj život pokladmi a zlatom.
"Vymeniť? - a načo? vy psohlavci vzteklí!
Nie! - a teraz ma zjedzte keď ste ma upiekli!"


3. spev

Mesto, ktoré väzní Jánošíka, spí, Jánošíkova milá sa ide s ním rozlúčiť. Potom spácha samovraždu v Dunaji.
"Vtom za horu zapadla jak hviezda letiaca;
nikto ju viac nevidel krem toho mesiaca,
len on, chudák, čo o tom nepovie nikomu,
samotný ju sprevodil do nového domu."


4. spev

Jánošík trávi noc vo väzení. Sníva sa mu pekný sen o lepšom živote.
"On spí - mladý syn Tatier, zbičovaný zlostne;
tu skovaný v okovách, ale voľný vo sne.
Oj, spi, duša mladušká, spi pekný, dlhý sen
keď v skutku nie, svoj život skonč trebárs vo sne len!"


5. spev

Ráno sa Jánošík prebúdza. Rozmýšľa nad príčinami svojho zajatia.
"Zvonia na deň - mne na noc. Oj, srdce, nežiali:
my skoro spať musíme, bo sme skoro vstali!
Spať večne - kto to káže? boh? - ľudia, tyrani!
Z polcesty, z sveta môjho, ja ľuďmi vyhnaný!
Oj, ľudia, ľúti ľudia, vy draví šakali!
brať život! skiaď to právo? - či ste ho vy dali?!
Ľudia - hej, ľuďmi radi menujú sa oni,
tí, čo ľudské i božské šliapajú zákony.
Zákon len jeden u nich, jeden zákon vlčí;
právo v putách - a pravda na hranici blčí."

Jánošík sa lúči so svojím životom:
"Ha! svitá - koniec! - mrkne - počiatok - kde? aký?
Oj, zbohom, ty svet márny - môj svet nad oblaky!"


6. spev

Jánošíka vyvádzajú z mesta na popravu.
"To sprievod čierny, dlhý z mesta sa pohýna,
vyprevádza zo sveta nezdarného syna."

Je hrdý, nechce sa pomodliť za seba. Smrti sa nebojí.
"A on ide k šibenici pri srdca tichosti,
bo mu duša hovorí: to oltár voľnosti."


7. spev

Biela kráľovná volá Jánošika do svojho náručia:
"Oj, poď len, poď sokol zlatý,
poď do môjho náručia
budeme sa milovať
tu, kde nás viac nerozlúčia!"

Jánošíka popravili a potom prišiel oslobodzovací patent od kráľa. Ľud sa pomaly rozchádza do svojich príbytkov.

8. spev

Po Jánošíkovej smrti sa zdá ľuďom život bezútešný. Smúti za ním jeho družina, starí ľudia i deti. Rozprávajú sa o ňom povesti, ktoré zveličujú jeho činy a ľudia veria, že sa ešte niekedy objaví, že neumrel.

9. spev

Jánošík prichádza medzi rusalky, ktoré pripravujú jeho sobáš s kráľkou. Zoberie si ju za ženu a idú spolu do odkliatych slobodných krajov.
"Už hromy zahrmeli - hrom striasa horami
a všetko ozýva sa sedem krajinami:
nech je svadba nad svadbami."