Peter Jilemnický - Kompas v nás



Vydavateľstvo: Slovenský spisovateľ, edícia SPKK

Rok vydania: 1973

Kniha sa skladá zo šiestich krátkych poviedok a dlhších noviel, ktoré sú spojené osobou rozprávača. Medzi jednotlivými príbehmi sú rozhovory autora s priateľom Čermenom počas autorovho pobytu na Kaukaze.

O tom, ako sa platilo za ovce ľudskou krvou

Poviedka je z horalského prostredia na Kaukaze a hovorí o krvnej pomste a o nenávisti medzi Matem a Džedželavom.

V kaukazských horách sú veľmi úzke chodníky, ktorými môže naraz prejsť len jeden človek. Preto sú niektoré určené na cestu nahor, iné vedú nadol. Raz išiel strýc rozprávača Razden chodníkom nahor, keď sa zrazil s pastierom a ovcami, ktorí šli nesprávne. Boli to Džedželavove ovce. Keď sa zľakli, popadali do priepasti. Džedželav sa rozzúril a zranil otca Mateho. Jeho ľudia sa zas pomstili na Džedželavovom synovi. Tak to išlo ďalej. Až nové zriadenie a spoločnosť odstránila tieto neblahé zvyky.

Rozprávač, starý človek, však s takýmto zakončením nesúhlasí:"Rody nedbajú svojej cti. Hľa, naša veža sa už tiež rozpadá. Všade sú len mladí ľudia, samí "súdruhovia". Od starca nikto rady neprijme. Nikto nepočúvne na naše slovo. Všetci sa pomiešali. A každý, komu sa len zachce, chodí si po našom Kaukaze ani po svojej sakli. To nie je dobre. Uvidíte...nie je dobre. Vždy vám to hovorím."(str.23)



O dvoch bratoch, z ktorých prvý druhého vôbec nepoznal.

Táto novela je z prostredia slovenského, z chudobného kysuckého kraja.

V dedine žijú Haviarovci - starí a mladí. Žili dosť biedne. Vendel - syn, ktorý ostal doma, jeho žena Tereza, ktorá čakala dieťa a ich dcérka Bertina - všetci pracovali na kúsku poľa. Do dediny sa však vrátil z mesta druhý syn Jozef so ženou Hanou a synom Ďurkom, pretože bol prepustený z práce počas krízy. Doma je vítaný len rodičmi. Vendel si myslí, že si Jozef chce robiť nárok na dom a pole. Jozef a jeho žena začnú zavádzať úpravy v dome, ktoré sa nepáčia zaostalej Tereze a Vendelovi. Keď Vendelovi ochorie dcéra, nepošle po doktora, lebo mu je ľúto peňazí. Dcérka zomrie a Vendel vystrojí kar, na ktorom spotrebuje viac peňazí, ako by dal na liečenie Bertiny. V deň pohrebu sa Tereze narodí syn.

Vendel ustavične zapára do Jozefa a podozrieva ho z majetníckych chúťok. Hana sa chce vrátiť do mesta, pretože ich pozývajú Mackovci, rodina, u ktorej predtým bývali.

Vendel dá poistiť dom na veľkú sumu a chce ho podpáliť. Jozef však zbadá jeho úmysly a oheň zahasí. Vendel ho ohrozuje aj sekerou, avšak Jozef sa ubráni.

Po tejto príhode sa Jozef rozhodne aj so ženou a synom opustiť rodný dom a dedinu a usadiť sa znovu v meste.



O láske, ktorá bola ťažkým bremenom v časoch, keď sa spievala ľúbostná pieseň Sahaesa.

Čermenov otec rozpráva, ako sa oženil z lásky, hoci otec jeho ženy hľadel hlavne na peniaze.

Keď žena rodila, neposlali po lekára, ale podľa starých zvykov strieľali muži pod oknom, čo malo uľahčiť pôrod. Avšak matka ostala chorá po celý život. Raz dedinu napadli gruzínski menševici a všetci, čo mohli, utekali. Len starci a chorí ostali doma. Tak aj Čermenova matka. Utopila sa vo veľkej Liachve. "Preto dnes viem: kedysi spievali ľúbostnú pieseň Sahaesa, ale kde bolo šťastie? Kde bola láska?" (str. 155)



Prípad Evy Burdovej, ktorej chceli zahatať cestu k láske.

Novela je z čiernomorského sovietskeho prostredia, kde žijú českí a slovenskí usadlíci.

Sedliak Burda chce vydať dcéru Evu za bohatého, avšak hlúpeho Vinca Trnku. Eva sa bráni útekom k strýcovi Matejovi do Anapy. Na ceste domov sa spozná
s mladým traktoristom Alexejom Čerepenčukom. Medzi nimi vznikne láska,
s ktorou sa Eva priznáva len babke. Eva navštívi aj divadlo v dedine Su-Prech, kde je Aľoša šepkárom a zoznámi sa s jeho pokrokovými názormi na život. Rodičia sa o jej stykoch s ním dozvedia a sú nahnevaní. Eva však rozhodne odmietne Vinca Trnku. Aľoša odíde nadlho do strednej Ázie pomáhať pri žatve. Eva čaká jeho dieťa. Keď sa to rodičia dozvedia, nútia ju vydať sa za Vinca. Eva radšej odíde do Anapy a dá si spraviť potrat od nejakej baby. Nastanú komplikácie, Eva sa dostane do nemocnice, zachránia ju, avšak deti už nebude môcť mať. Odíde pracovať do Novorosijska. Čerepenčuk sa medzitým vrátil z brigády a hľadá Evu. Na jednej schôdzi sa náhodou stretnú. Eva mu vysvetľuje, čo sa stalo a že už nebude mať deti. Aľošovi to však nevadí, navrhuje adoptovať si nejaké opustené dieťa alebo sirotu, a požiada Evu o ruku. Eva súhlasí.



O Interhelpe a o krajanoch, ktorí museli stratiť domov, lebo hľadali šťastie v práci.

Príbeh rozpráva autor, ktorý tiež odišiel so skupinou Interhelpo do Karakirgizska
v roku 1925. Jeden z účastníkov, Peter, rozpráva o ceste a o ťažkých začiatkoch, keď sa množili prípady smrti detí účastníkov, keď aj silní muži pomýšľali na návrat.

Ďalšie spomienky autora patria Petrovmu bratovi Ľudovi. Bol to sympatický chlapec, veselý a usilovný. Veľmi sa tešil, že keď prekoná ťažké začiatky, príde za ním jeho milá Anička. Ochorel však na týfus a zomrel.

Potom spomína Valent na svoju ženu, ktorá ostala slabá po narodení dcérky, sužovala sa túžbami po rodnom Slovensku a napokon umrela bez toho, že by sa tam ešte raz vrátila. Autor sa neskôr dozvie, že Valenta vylúčili zo strany, pretože chcel prilepšiť rodine doma a poslať im dvadsaťtri dolárov.

Autor sa lúči s priateľmi, odchádza do Československa, ktoré nechávajú všetci vrelo pozdravovať.